Moje srdce medzi jeho pľúcami

Vložil som svoje srdce medzi jeho pľúca, a tak odo mňa vybral svoju hlavu a peniaze môjho srdca. Vznášal sa na tom krehkom mieste, ako krajina, ktorá nevie, na ktorej mape to je, ale upokojuje, kým nie sú žiadne vojny.

Nevšímal si ma, ako keby som bol v priestrannom priestore sám, kde moje štebotanie lietalo a pristávalo na jeho lícach. Zabúdam na neho, na jeho črty a keď sme sa naposledy rozprávali, chcem si všimnúť len to schodisko, ktoré vedie do smutného domu, alebo to vedro márne visiace na drevenom okne, možno som tiež márne, alebo veľmi prázdne ale aspoň nevisím. Priznám sa, že som neznesiteľný, ale som si istý mnohými vecami, že lipnem na kope sena v rozbúrenom mori, na odchode, z ktorého niet návratu, keďže zrodenie smrti je nevyhnutné.

Ale som stály, taký stály, že vaša pamäť je teplá, keď počujete starú pieseň.

Ten chodník bol v tej budove nevinný, pretože bol dávno opustený.
Vložil som svoje srdce do toho vedra, aby nezostalo prázdne.